Písali sa začiatky 70. rokov, keď sa v Piešťanoch narodila Ivana. Nové začiatky, výzvy a život na mieste, ktoré je už viac než päť desaťročí jej osudovým domovom. Spomína na detstvo strávené na sídlisku, letá pri bazéne na Eve aj tínedžerské časy poznačené socialistickým režimom. V rozhovore porozprávala, čo bolo kedysi „in“, kam sa chodilo zabávať a ako sa Piešťany stali súčasťou každej životnej etapy, od prvých rokov života až po chvíle, keď po tých istých uliciach kočíkovala svoje deti. Vráťte sa s nami zaspomínať, aké to bolo kedysi…
Na ktorom sídlisku alebo štvrti ste vyrastali a ako sa tam žilo?
Vyrastala som na sídlisku Juh, cez to všetko, že išlo o sídlisko, mali sme tam výborné detstvo. Boli sme veľká partia detí, spolužiakov a všetci sme sa poznali. Všetko bolo blízko, v podstate aj škôlka aj základná škola. Tým že som vyrastala na Juhu, nechodievali sme sa hrávať napríklad do parku, ale práve v okolí domu a našej školy, skrátka na ihriskách v blízkosti.
Čo nesmelo chýbať v typickej detskej izbe v 80. rokoch?
Tí, čo mali možnosť chodiť na dovolenky do bývalej Juhoslávie alebo Maďarska, nosievali časopisy Bravo, v ktorých sa nachádzala dvojstránka plagátov. Bol to úplný „bum“ a aj u nás na stene detskej izby viseli napríklad Nena, Depeche Mode, Cyndi Lauper, skupina A-ha alebo herci z Nekonečného príbehu.
Mali sme kazetový magnetofón, a s kamarátmi sme si medzi sebou navzájom nahrávali a vymieňali kazety, alebo kupovali v predajni Opus na Winterke. Z tých slovenských umelcov sme počúvali Beátu Dubasovú, Roba Grigorova, Elán alebo Tublatanku.
Náš televízor bol v podstate len taká malá kocka a v 80. rokoch sme na rakúskych programoch ako ORF sledovali reklamy či nedeľnú hitparádu. Vtedy sme zbožňovali všetky známe hviezdy ako Madonna, Nena či Elton John.
Aký bol najväčší „módny trend“, čo frčal medzi mládežou v Piešťanoch?
Všetci chceli mať farebnú šušťákovú súpravu alebo bundičku. Vtedy fungoval Tuzex, kde sa chodievali kupovať rifle. Keď som bola asi ôsmačka, môj brat mi z Maďarska doniesol rifle, to boli pre mňa Vianoce. Najlepší darček, aký som mohla dostať! A kto nemal vypchávky na ramenách, ten akoby ani nebol. Na blúzkach, na sakách – čím väčšie vypchávky, tým lepšie.
Vládla trvalá, všetci nosili „brčaté vlasy ala Peťo Nagy“, aj ja som bola niekoľkokrát obeťou tohto zúfalstva. Všetky sme nosili trvalú a perleťový rúž Amica, ktorý stál asi 13 korún.
Darinka Rolincová bola pre nás top, dokonca som mala niekoľko účesov na Darinku a oblečenie sme tiež od nej obkukávali.
Kam ste chodili na zmrzlinu alebo malinovku?
Od detstva sme chodievali na Winterku, do ikonickej cukrárne, ktorá tam stojí dodnes. Tam sme zbožňovali koláčiky či koktejl – rozmixované mlieko s jahodami. Alebo aj zmrzlinu, ktorá bola dosť špecifická, pretože nebola kopčeková v klasickom kornútku, akú poznáme dnes, ale bola to akoby mištička z oblátky s točenou zmrzlinou.
A ešte sme milovali starý mliečny bar, kde bolo všetko možné, od krupicovej kaše cez tresku, šaláty, bryndzové halušky až po zemiakové placky.
S maminou sme chodievali do Magnólie do takzvaného denného baru, kde sme síce ako deti trošku trpeli, pretože tam hrali na klavíri a na husliach, ale tým, že nám mama objednala americkú limonádu, vždy sme to nejako prežili.
Alebo pre nás bol hotový sviatok, ak sme si v Esplanade mohli dať Pepsi Colu.
Spomínate si na nejaké chvíle z detstva v Piešťanoch, keď ste urobili niečo zakázané alebo nezvyčajné?
Raz keď som mala asi 10 rokov, bola som so súrodencami a mamou na Kúpalisku Eva. Nejakým spôsobom sme sa odtiaľ vyparili, odišli sme, no a mama o tom nevedela. Išli sme na Lido, kam nás zavolali bratovi kamaráti. Bolo zakázané skákať z Húpacieho mosta… samozrejme, že sme to porušili. Pri tej predstave, že by mi toto spravilo moje dieťa, tak by mi od strachu asi vypadali vlasy.
Raz počas základnej školy sme sa tajne hrali na streche detských jasieľ, ktoré fungujú na Juhu doteraz. Vyliezli sme po rebríku, hrali sme sa tam a zrazu prišla riaditeľka. Začala s nami robiť poriadky, predsalen aj ona sa zľakla, čo robia deti na streche. Prvé čo mi napadlo bolo, že som skočila dolu. Samozrejme som doskočila tak, že som si praskla kosť a potom som niekoľko týždňov chodila so sadrou na nohe.
Pamätáte si na filmy, ktoré ste videli v mestskom kine?
Vtedy sa ešte Kino Fontána volalo Kino Moskva a vždy v nedeľu o 2 popoludní bývali detské predstavenia, napríklad Šimon a Matúš, kam sme chodievali aj s ostatnými deťmi. Pamätám si, že raz sme išli na nejaký film, ktorý v konečnom dôsledku nepremietali, pretože bola zmena programu a nakoniec dávali premiéru S tebou mne baví svet. Bol to asi rok 1983 a všetci sme odtiaľ odchádzali s takým úsmevom, vraveli sme si: „Wau, toto bol tak perfektný film!“ Ako tínedžerku ma totálne očaril film Fontána pre Zuzanu a Hriešny tanec.
Ktoré miesta boli obľúbené v čase vášho detstva a mladosti? Ešte existujú?
Amfitáter v parku, ktorý dnes síce stojí na svojom mieste, ale chátra. Na koncert Elánu, ktorý sa tam konal, nikdy nezabudnem. Keď spievali pieseň Čakám ťa láska, Jožo Ráž povedal, že sa musíme všetci pochytať za ruky a spievať spolu. Tak isto fungovalo aj letné kino, kde sme pravidelne chodievali na večerné premietanie.
V Piešťanoch ste neboli „in“, ak ste nechodili kam…?
Jednoznačne Gril. To bol náš podnik, ten bol top! Chodievali sme tam ako partia vždy spolu. Najprv bol v parku, a potom sa presťahoval do Domu Umenia.
V 90. rokoch fungovala aj diskotéka Kristínka. Taktiež aj na Benátky, do Indiansu. Vychytený podnik bol aj Irish Pub na Teplickej (terajšia La Musica), to bolo pre nás niečo nové. Dodnes si pamätám tie drevené podlahy a stoly spravené zo starých šijacích strojov.
Ako ste vnímali Piešťany ako mesto – bolo pre vás pokojné, nudné, živé?
Nám to vždy prišlo veľmi fajn, pretože vždy sme mali kam ísť. Či už do prírody, na kávu, na diskotéku…
Ako sa podľa Vás zmenila komunita v Piešťanoch za posledné desaťročia?
Piešťany veľmi zostarli a mnoho ľudí odišlo, najmä kvôli pracovným príležitostiam. Ešte nebolo bežné, že by všetci išli na vysokú školu, ako je to dnes. Veľa mojich rovesníkov, ktorý odišli po strednej škole sa už do Piešťan nevrátili. Tí čo nabrali odvahu po 89., išli robiť za hranice a mnohí tam žijú dodnes.
Cítite, že Piešťany stratili niečo zo svojej „duše“ alebo sa len menia?
Mám pocit, ako by sa spomalil ten vývoj. Aj v kúpeľoch to v minulosti veľmi žilo. Keď išiel človek od jazierok až ku Grandu (Hotel Grand), celá alej bola plná ľudí. Kedysi som pracovala v Spoločenskom centre (na Kúpeľnom ostrove), hrávala tam hudba, vždy kopa kúpeľných hostí..
Keby ste mohli niečo z tých čias priniesť späť, čo by to bolo?
Určite amosféru a kultúrne podujatia. Najmä v lete to bola pasia chodiť do mesta, človeka ani nebavilo byť doma, stále sa niekde niečo dialo… to bolo výborné. Už to bohužiaľ nie je mesto mladých ako kedysi.
Aké to bolo budovať rodinu a vychovávať deti v tomto meste?
Dodnes si myslím, že Piešťany sú na rodinný život perfektné, pretože to tu nie je rušné. V období, keď som mala svoje prvé dieťa a potom druhé, bolo to jedno fantastické miesto na výchovu. Dalo sa ísť s kočíkom do parku – čo som veľmi veľa využívala, prejsť sa po centre, zastaviť sa na zmrzlinu, a keď boli deti väčšie tak super boli aj ihriská. Na ten rodinný život ideálne.
Jedno miesto, ktoré by ste ukázali cudzincovi, aby pochopil ducha Piešťan?
Prvá mi napadla cesta od barlolamača cez Kolonádový most až na Kúpeľný ostrov, Thermia Palace, Irma, Napoleonské kúpele – celý priestor starých kúpeľov. To je dodnes krásne a ikonické miesto.
Ďakujeme pani Ivanke za autentický rozhovor, fotografie a cenné spomienky, o ktoré sa s nami podelila.
